Obsah
Dvojkomorové systémy sú typmi zákonodarnej moci, kde existujú dva samostatné zákonodarné orgány. Tieto dva orgány majú zvyčajne rozdielne veľkosti a právomoci, hoci zastupujú tých istých ľudí. Rovnako ako vo väčšine politických systémov, aj dvojkomorové zákonodarné orgány majú množstvo výhod a nevýhod.
Zdieľanie moci
Dvojkomorový systém rozdeľuje moc, čo zabraňuje jej koncentrácii v rukách jednej skupiny. Napríklad v USA Snemovňa reprezentantov iniciuje rozpočtové zákony, zatiaľ čo Senát potvrdzuje prezidentské návrhy a schvaľuje zahraničnopolitické rozhodnutia. Pri takomto rozdelení energie je celý systém „pod kontrolou“, pretože je ťažšie ovplyvňovať dve komory ako jednu.
Široký verzus zameraný
Vo väčšine dvojkomorových systémov má jedna komora oveľa menej ľudí ako druhá, hoci predstavuje rovnakú populáciu. To znamená, že komora s väčším počtom ľudí predstavuje pre každého člena menej ľudí. Vďaka tomu majú zákonodarcovia väčšej komory (v americkom prípade Snemovňa reprezentantov) menšiu oblasť a zameriavajú sa na miestne problémy, zatiaľ čo členovia menšej komory sa môžu zameriavať na všeobecnejšie problémy.
Zložitosť
Dvojkomorový systém je podľa definície o 100% zložitejší ako jednokomorový systém. Dve komory znamenajú dva stanovy, dva volebné postupy a dva typy zástupcov. Aj keď je to teoreticky lepšie zastúpenie, môže to byť aj opačne. Mať dva zákonodarné orgány znamená, že politika sa stáva výlučným klubom; ľudia, ktorí lepšie rozumejú systému, ho ovplyvňujú s väčšou pravdepodobnosťou. Čím je systém zložitejší, tým menej ľudí mu rozumie.
Zastúpenie
Môžete namietať, že dvojkomorový systém je menej reprezentatívny ako jednokomorový. Je to preto, lebo sila sa šíri, a preto zriedi. Ak napríklad niekto podporuje zahraničnú politiku kandidáta do Snemovne reprezentantov, ale nenájde kandidáta do Senátu s rovnakým návrhom zákona, tento volič nemá koho voliť - ak vyhrá váš kandidát do snemovne, nebude mať hlas v zahraničná politika. To isté platí pre rozpočtové zákony.
